Fantaskná a idylická? Láska, tá však neumiera a žena priam démonická ako dobová maniera, zalamuje rukami tak lakonicky, keď i démonický padlý anjel správa sa tak asketicky. Svetlo tmy si tmu svetla žiadalo, keď Michala zvádzalo na ceste, ktorá zobudí sa v krásnom sne, a ona v dvoch maskách života a smrti kričí, že my žili sme.

Sníval sa starcovi sen o psovi, veľrybe, o telách žien, čo postávali na brehu tmy a zakrádali sa pod vráskavú a bielu kožu hmly, aby na poslednej ceste odprevadili mladosť rokov, a stínajúc hlavy vlastných sokov Ty v kruhu kocky stretávaš svoju vlastnú tvár.

Mesto zaviate snami a oči plné sĺz, ľudia s dušou Montmartre kradnú krásu z jej pŕs. Čiasi ruka uchopila tvár, aby vyškriabala smútok z tela s vôľou diabla. A ona dňom a nocou s kameňom sa miluje, keď ruka jej sa zaryje do ukradnutej hliny a v jej nemých tieňoch odráža sa pocit strachu, bezmocnosti, viny.

Predčasne sa chystáme domov zájsť v tej chvíli, keď už pivo víno chlast rozum náš tak mýli. Tri dni a tri noci jedna ako druhá, žena v kúte skrehnutá pod očami kruhá. Ženy nežne veselé môžeš ich mať neraz, ženy zmyslov zbavené milujú ťa teraz. Ustaň ustaň dievčička pobozkaj ma na líčka, vyzvracaj sa do kúta nikto nad tým nehúta. Nikomu sa nechce spať! Nikomu […]

Niekedy celkom postačí ľahnúť si do trávy a mať Ťa všade ako ranná rosa. Niekedy celkom postačí vojsť do Tvojej záhrady a vidieť Ťa tam ako kráčaš bosá. Niekedy celkom nestačia dni v rannej rose. Niekedy celkom nestačia Tvoje kroky bosé.

Rozpamätaj sa priateľu na ženu, čo v živote nám silu ubrala. Nehnevaj sa človeče na ňu, že v láske nám nádej zobrala. Odpusti jej kamarát jej meno, čo v myšlienkach nám stále bdelo. Láska mladá nedonosená, dieťa malé nevinné.

Spravila raňajky a odišla odišla. Svedomie nechávam v posteli posteli. Skúsim si pochutnať s nechuťou nechuťou. Snažím sa vyrovnať s panikou panikou. Tie noci prebdené s Monikou Monikou. Odpoveď nachádzam s Valikou Valikou. Spravila raňajky a odišla odišla.

Spomínaš, ako si mi v tvojej káve smútok hladila. Spomínaš, ako si mi v tvojom tichu život riadila. Spomínaš, ako si mi v tvojom náručí silu brala. Spomínaš, ako si mi v tvojej reči nádej vzala. Spomínaš, ako si ma v tvojich snoch vášne zbavila. Spomínaš, ako si mi v tvojich veršoch lásku zranila. Nádej šialená na okraji in margine.

Sedel tam s cigaretou, s úctou a pietou vykašlával dym, čo pred dákou vetou spomalil tempo života a skláňal sa ako zatuchnutá anekdota, o čom diera plota rozprávať by mohla príbeh o žene a láske a ona pri tej rase ostáva s povzdychom v hlase. Ach, môj úbohý Franz!

Quo vadis héros mojej mysle? Spytujem sa a ďalej kráčam, keď zastavujem sa pri mojej Monike, čo sedí v trafike, pri mojej Valérii, čo predáva v pizzerii, pri krásnej Žanete, čo predáva v bufete. Quo vadis héros mojej mysle? Spytujem sa a ďalej kráčam, keď rozprávam sa s mojou Monikou, za malou trafikou, s mojou Valériou, v parku za pizzeriou, keď rozprávam Žanete, v […]