Niekedy celkom postačí ľahnúť si do trávy a mať Ťa všade ako ranná rosa. Niekedy celkom postačí vojsť do Tvojej záhrady a vidieť Ťa tam ako kráčaš bosá. Niekedy celkom nestačia dni v rannej rose. Niekedy celkom nestačia Tvoje kroky bosé.

Rozpamätaj sa priateľu na ženu, čo v živote nám silu ubrala. Nehnevaj sa človeče na ňu, že v láske nám nádej zobrala. Odpusti jej kamarát jej meno, čo v myšlienkach nám stále bdelo. Láska mladá nedonosená, dieťa malé nevinné.

Spravila raňajky a odišla odišla. Svedomie nechávam v posteli posteli. Skúsim si pochutnať s nechuťou nechuťou. Snažím sa vyrovnať s panikou panikou. Tie noci prebdené s Monikou Monikou. Odpoveď nachádzam s Valikou Valikou. Spravila raňajky a odišla odišla.

Spomínaš, ako si mi v tvojej káve smútok hladila. Spomínaš, ako si mi v tvojom tichu život riadila. Spomínaš, ako si mi v tvojom náručí silu brala. Spomínaš, ako si mi v tvojej reči nádej vzala. Spomínaš, ako si ma v tvojich snoch vášne zbavila. Spomínaš, ako si mi v tvojich veršoch lásku zranila. Nádej šialená na okraji in margine.

Sedel tam s cigaretou, s úctou a pietou vykašlával dym, čo pred dákou vetou spomalil tempo života a skláňal sa ako zatuchnutá anekdota, o čom diera plota rozprávať by mohla príbeh o žene a láske a ona pri tej rase ostáva s povzdychom v hlase. Ach, môj úbohý Franz!

Quo vadis héros mojej mysle? Spytujem sa a ďalej kráčam, keď zastavujem sa pri mojej Monike, čo sedí v trafike, pri mojej Valérii, čo predáva v pizzerii, pri krásnej Žanete, čo predáva v bufete. Quo vadis héros mojej mysle? Spytujem sa a ďalej kráčam, keď rozprávam sa s mojou Monikou, za malou trafikou, s mojou Valériou, v parku za pizzeriou, keď rozprávam Žanete, v […]

Strhol sa vám na párty chaos krátky prikrátky, všetci totiž mali tam celkom holé zadky.

Najprv zaklopala so smútkom v tvári. Ako sa ti darí? Vravievala.. Vyliezla na strom, jablko mi hodila, keď uviazla v ňom ako malý červík. Spolkol som ho, no zadusiť v sebe chcel som ho. Bál som sa.. Nakoniec umrela, nemala potravu, tušila inú otravu. Aj jablká sa minuli už.. Nikdy nezistil som ten jej rúž.. Nikdy nezistil som ,kto to bol.

Aká neznesiteľná róba, tie odporné róby, to nechutné pozlátko, každý sa stáva jeho vlastníkom. Stojíme v rade na pozlátko, na róbu, na róby, na všetko. Dve nahé telá pri sebe aká nádej pre ľudstvo!

Byt otvoril, čelo položil, bundu odložil, do kresla sadol, cigaretu zapálil, cigaretu odhasil, hudbu pustil, chladničku otvoril, pivo otvoril, žene otvoril, byt zavreli, o čelo zakopli, na zem spadli, nahí boli, pivo pili, púzdro otvorili, v strunách boli, v čele uviazli, púzdro sa zatvorilo, čelo sa udusilo, púzdro otvorili, struny zahodili. Potom si do dlaní hlavy dali, nato sa […]